PRÍRODNÉ KADIDLO Z ETIÓPIE


Kresťanstvo v Etiópii





Etiópia je jediným suverénnym kresťanským štátom v Afrike, ktorý si zachoval kresťanskú tradíciu od prvých storočí kresťanstva až dodnes.


Podľa tradície siaha šírenie kresťanstva v Etiópii až k svätým apoštolom Matúšovi a Bartolomejovi. Oficiálne prijatie kresťanstva sa spája s vysvätením Frumentia za biskupa Etiópie svätým Atanáziom Alexandrijským. V roku 330 prijala ríša Aksum kresťanstvo ako štátne náboženstvo.


Jedným z najznámejších príbehov Etiópskej cirkvi je návšteva kráľovnej zo Sáby u kráľa Šalamúna. Keď sa dopočula o Šalamúnovej sláve, zatúžila ho osobne spoznať a vydala sa za ním do Jeruzalema (1 Kr 10, 1–13). Podľa etiópskej tradície sa kráľovná zo Sáby vrátila do svojho kráľovstva tehotná a jej syn Menelik I., legendárny prvý cisár Etiópie, bol synom kráľa Šalamúna. Tradícia tiež hovorí, že mladý Menelik navštívil Jeruzalem, aby získal Šalamúnovu múdrosť, a potom sa vrátil do svojej vlasti.


Podľa tohto príbehu si so sebou priniesol Archu zmluvy, ktorá je dodnes uchovávaná v Etiópii, v meste Aksum.



Islamizácia veľkej časti Blízkeho a Stredného východu postupne izolovala Etiópiu od zvyšku kresťanského sveta. Kráľovstvo Aksum upadalo a postupne sa rozpadalo, čo však nezabránilo rozvoju etiópskej cirkvi. Mocenské centrá kresťanskej Etiópie sa postupne presúvali na juh.


Medzi 12. a 13. storočím vzniklo v Etiópii jedno z najvýznamnejších diel etiópskeho kresťanstva. Kráľ Lalibela (približne 1190 – 1225) premenil mesto, ktoré dnes nesie jeho meno, na významné náboženské centrum, ktoré sa stalo známym ako druhý Jeruzalem.


Dodnes tu možno obdivovať monumentálne kostoly vytesané priamo do skaly. Návšteva tohto miesta poskytovala pútnikom, ktorí nemohli putovať do Jeruzalema, príležitosť obdivovať symbolické zobrazenie Svätého mesta.



Po stáročia bol cisár spolu s koptským metropolitom vyslaným z Egypta zodpovedný za Etiópsku pravoslávnu cirkev. Cirkev v tom období vlastnila takmer tretinu pôdy v krajine, ako aj množstvo budov.


Revolúcia v roku 1974 priniesla zásadné zmeny a viedla k rozsiahlemu rabovaniu, drancovaniu a ničeniu cirkevného majetku. Po roku 1977 revolučný výbor vedený Mengistuom znárodnil pozemky, nehnuteľnosti a školy vrátane katolíckych škôl. Hoci sa mnohé z týchto nehnuteľností a škôl neskôr vrátili cirkvi, dnešná situácia je veľmi odlišná.


Cirkev je chudobná, zápasí s následkami sedemnásťročného zatvorenia seminárov (do roku 1991) a s chátrajúcimi cirkevnými budovami.